Obšírne informácie o II. svetovej vojne

Druhá svetová vojna

Nemecko

Nemecko vstupovalo do vojny s 50 ponorkami, z ktorých bolo schopných bojového nasadenia asi 24. Pretože v bojovej oblasti mohlo byť vždy z celkového počtu nasadených maximálne tretina, druhá tretina bola v prístave a tretia tretina sa presúvala, reálne operovalo len 8 ponoriek. V počte výstavby ponoriek počas vojny Nemecko prekonalo všetky ostatné krajiny, keď postavilo viac ponoriek ako všetky ostatné mocnosti spolu (cca 1 100 kusov). Vývoj stavieb ponoriek z hľadiska konštrukcie i počtu bol neporovnateľný s akoukoľvek inou námornou mocnosťou. Účelom bolo prerušiť námorné dopravné spoje do Európy. Hlavne Veľká Británia na nich bola životne závislá. V prípade úspechu by USA vôbec nemohli zasiahnuť do vojny v Európe. Celý boj sa nazýval bitka o Atlantik. Straty nemeckých ponoriek boli vysoké. I keď sa údaje rozchádzajú dosahovali výšku až do 90% bojovo nasadených posádok. Z celkového počtu 40 000 príslušníkov ponorkového loďstva sa zúčastnilo bojov 32 000 námorníkov. Z nich sa nevrátilo asi 29 000. 25 000 z nich zahynulo a približne 4 000 bolo ranených a zajatých. Nemci dosahovali obrovské úspechy najmä kvôli nepripravenosti britskej protiponorkovej obrany, ako aj vďaka kvalite svojich ponorkových kapitánov ako boli Prien, Kretschmer, Shepke, Luth. 25 nemeckých kapitánov ponoriek dokázalo potopiť lode s tonážou 100 000 BRT a viac. Najviac lodnej tonáže potopil Kretschmer - 267 000 BRT a bojovú loď HMS Daring. V boji proti vojnovým lodiam v prvej fáze vojny, patria medzi ich úspechy potopenia lietadlovej lode HMS Courageous, bojovej lode HMS Royal Oak, lietadlová loď HMS Ark Royal unikla torpédovaniu len so šťastím, pre technické závady na nemeckých torpédach. Pri útoku na ňu došlo k predčasnému výbuchu a poškodeniu samotnej ponorky, prvej ktorú Nemecko stratilo.

Na začiatku zavedenia konvojov nemeckí kapitáni ponoriek potápali pri jednom útoku na konvoj i 7 lodí naraz. Vďačili za to hlavne slabému zabezpečeniu konvojov, kde na jeden konvoj pripadali len dve až tri sprievodné plavidlá. Tieto úspechy mohli byť oveľa vyššie nebyť technických problémov s torpédami. Torpéda mali elektromagnetické zapaľovače, ktoré mali explodovať, v momente keď torpédo plávalo pod loďou. Problém bol v tom že elektromagnetické pole nie je stále (čo vtedajší inžinieri a vedci nepoznali), a že torpéda nedokázali držať prednastavenú hĺbku. Veľkým problémom bolo preto správne nastaviť zapaľovače, čo malo za následok len 30% účinnosť torpéd. Problémy s torpédami Nemci vyriešili až roku 1943. Britská obrana sa postupne konsolidovala a ponorky sa dostávali do defenzívy. Obrovskú úlohu na oboch stranách zohrali odpočúvacie a dešifrovacie služby. V Spojenom kráľovstve Vládna služba pre šifry v Bletchey Parku, nazývaná tiež Ultra, ktorá sledovala a dešifrovala rozkazy pre U-booty a na druhej strane Beobachtungsdienst (alebo xB-dienst), ktorá rozlúštila britský kód Naval Cypher No. 3 a umožnila tak sledovať pohyby konvojov v Atlantiku. xB-dienst čiastočne rozlúštil i kód Naval Cypther No. 2 používaný pre vojnové lode. To malo za následok z jednej strany presúvanie trás konvojov, aby obišli vlčie svorky a z druhej presúvanie ponoriek do zmenených trás. Obrovskú úlohu na oboch stranách zohrala kontrarozviedka a rozviedka. Na strane spojencov, francúzsky odboj poskytoval Britom informácie o termíne vyplávania ponoriek. Hlavné ponorkové základne boli francúzske atlantické prístavy. Podobne aj Nemci získavali informácie o vyplávaní konvojov z východného pobrežia USA.

Ďalším významným medzníkom bolo získanie kódovacieho zariadenia Enigma. 9. mája 1941 sa Spojencom vzdala posádka ťažko poškodenej ponorky U-110, ktorej samodeštrukčné zariadenia zlyhali a Spojenci tak získali nepriateľskú ponorku so všetkým príslušenstvom vrátane šifrovacieho stroja Enigma a aktuálnych kódov. Angličania priznali, že boli schopní rozlúštiť všetky nemecké správy až v 70. rokoch.

Od začiatku roka 1942 začali byť eskortné lode vybavované vysokofrekvenčnými zameriavačmi rádiových signálov, High Frequency Direktion Finder, HF-DF. Nemci predpokladali zameriavanie z pozemných staníc, ale vzhľadom na čas, vzdialenosť a dobu spracovania tomu neprikladali význam. Aby mohli Nemci riadiť taktiku útokov vlčích svoriek museli kapitáni podávať pravidelné hlásenia o polohe, stave torpéd o počasí, predpokladanej dobe návratu atď. To znamenalo že ponorky denne vysielali a tým sa prezrádzali. Eskortné lode dokázali ponorku lokalizovať skoro okamžite ak bola v blízkosti konvoja.

Taktika nemeckých ponoriek

Začiatkom roku 1940 prišiel veliteľ ponorkového loďstva, admirál Dönitz s nápadom skupinových útokov ponoriek v noci na hladine. Vychádzal z úvahy, že ponorka na hladine je nezachytiteľná sonarom a opticky skoro nepozorovateľná, pretože vyčnieva iba 3 - 4 m nad hladinou. To bola tzv. taktika vlčích svoriek. Rátal i s tým, že eskortné lode nemôžu dlhodobo prenasledovať odhalenú ponorku pretože konvoj bol vystavený útokom ďalších. Ponorky cez deň plávali na hladine za konvojom, prípadne čakali v predstihu, podľa hlásenia xB-dienst o polohe konvoja. Taktika fungovala, až do roku 1943 perfektne. Vlčie svorky sa skladali podľa situácie z 10-25 členov. Nevýhoda bola, že počas plavby konvoja sa nie všetky ponorky stihli dostať ku konvoju. Prakticky to bola jedna dve ponorky, až pri pobreží sa počet zvýšil na päť až osem, no vtedy sa ku konvoju pripájali aj lode vyslané od cieľového pobrežia. Po nájdení konvoja sa ponorka držala v závese, a podávala informácie o pohybe. Ponorkové veliteľstvo oznamovalo priebežne ostatným ponorkám pohyb konvoja a navádzalo ponorky, ktoré boli schopné ho dostihnúť. Útoky boli podnikané v noci, väčšinou z hladiny a z tmavšej časti horizontu.

Druhé zlaté obdobie ponoriek začalo po vstupe USA do vojny, americká protiponorková obrana nebola absolútne pripravená. Dönitzom vyslané ponorky dostali rozkaz začať útoky pri americkom pobreží 13. januára 1942. Operácia bola nazvaná Paukenschlag (úder na bubon). Už 12. januára U-123 potopila pri Bostone prvú loď. Od 12. januára do 6. februára šesť ponoriek potopilo 163 000 BRT obchodnej tonáže. Pre ilustráciu všetky ostatné nemecké ponorky potopili v severnom Atlantiku za december 1941 5 000 BRT obchodnej tonáže.

Ale v máji 1943 Nemecko utrpelo obrovskú porážku v bitke o Atlantik, stratilo v priebehu mesiaca neuveriteľných 60 ponoriek. Ukázalo sa, že technická konštrukcia bola pomýlená. Ponorky boli na hladine bezbranné a pod vodou pomalé. Eskortné stíhacie skupiny zložené z 4-5 torpédoborcov a eskortnej lietadlovej lode zvyčajne zatlačili ponorku pod hladinu a buď ju zničili pod vodou alebo prinútili vynoriť.

Hitler mal fóbiu že Spojenci napadnú Nemcov v Nórsku a z toho dôvodu držal 21 ponoriek severne od Shetlandských ostrovov, jednej z najopustenejších oblastí na svete. Ďalších 20 ponoriek nariadil poslať do Stredozemného mora. V boji proti obchodným lodiam tu ponorky nezaznamenali nič významné. V boji proti vojnovým dokázali potopiť HMS Barham, lietadlové lode HMSArk Royal a HMS Eagle, plávajúcu ponorkovú základňu HMS Medway a niekoľko krížnikov.

Priamu vinu na spomalení vývoja, nemeckých ponoriek malo nemecké najvyššie velenie na čele s Hitlerom, ktorý po porážke Francúzka považoval vojnu za vyhratú a na jar 1940 nariadil z ekonomických dôvodov zastaviť väčšinu vývojových zbrojných programov, kde nebol možný reálny výstup do jedného roka.^[1] Výsledkom bolo pozastavenie mnohých životne dôležitých programov, ako ponorky, prúdové lietadlá, radar atď. na dobu 1,5 roka.

Na konci vojny sa stalo neriešiteľným problémom obsadenie nových ponoriek, kríza nastala po 1. februári 1945, keď sovietska ponorka S-13 kapitána 3. stupňa Marineska torpédovala pri Gdansku pasažiersku loď Wilhelm Gustloff. Na lodi bolo prepravovaných 2 500 príslušníkov 2. ponorkovej flotily, (2 unterseeboot-lehrdivizon), ktorí mali byť posádkami nových ponoriek.

Nemecko potopilo ponorkami počas vojny 14 miliónov ton obchodnej tonáže a 190 vojnových lodí z toho 6 lietadlových. Stratilo 800 ponoriek, 90 % zo všetkých nasadených.Ku dnu kapitulácie malo Nemecko k dispozícii 300 ponoriek,čiastočne rozostavaných alebo už prebraných Kriegsmarine, všetky Waltrovho typu. Posledná nemecká ponorka sa vzdala 17. augusta 1945 v Mar del Plata. U-977 nadporučík Schaeffer. Celá posádka sa skladala z námorníkov ktorý prišli o celé rodiny. Išlo o typ VII-C, teda čln krátkeho dosahu ktorý v týchto vodách nemal čo robiť. Nikdy nebolo zverejnené čo vlastne do Argentíny po vojne doviezol. ^[2]